SaS chce zaviesť národnú agentúru pre eurofondy: V ich riadení je prezamestnanosť

Expert na eurofondy v strane SaS Ján Rudolf hovorí, že o tom, na aké  projekty pôjdu eurofondy, nemajú rozhodovať samosprávy, ale štát. Do eurofondov chce zaviesť princíp nárokovateľnosti, ktorý podľa neho zjednoduší proces čerpania a odstráni z neho kroupciu.

Ján Rudolf je expertom na eurofondy v strane Sloboda a Solidarita (SaS). Za stranu kandiduje v parlamentných voľbách z 22. miesta. V minulosti sa problematike eurofondov venoval  na viacerých ministerstvách ako generálny riaditeľ sekcie. Momentálne  pripravuje stratégiu strany SaS na čerpanie eurofondov v programovom období 2021 až 2027. V rozhovore sa dočítate:  
* aký je vzťah strany SaS k Európskym štrukturálnym a investičným fondom,
* ako chce SaS zjednodušiť eurofondy a či to neohrozí transparentnosť čerpania,
* prečo odmieta zverejňovania mien hodnotiteľov eurofondových projektov,
* ako chce zmeniť inštitucionálnu štruktúru zodpovednú za riadenie eurofondov,
* prečo nesúhlasí s tým, aby o eurofondových projektoch rozhodovali samosprávy,
* kam by eurofondy mali smerovať po roku 2020.

Aký je dnes vzťah strany Sloboda a Solidarita (SaS) k eurofondom? Ako vnímate ich prínosy pre Slovensko?
Zastávame názor, že sú dôležitou súčasťou výhod, ktoré EÚ poskytuje Slovensku. Ako ekonómovia si o nich môžeme myslieť, že deformujú trh a neboli by vôbec potrebné na financovanie rôznych politík, keby v Únii boli vytvorené štandardné vzťahy a podmienky. My ale vnímame dnešnú realitu a sme presvedčení, že dokážu pomôcť lepšiemu životu ľudí na Slovensku.

Pýtam sa aj preto, že v roku 2016 predseda SaS Richard Sulík hovoril, že eurofondy by sa mali zrušiť. Nastal teda aj u neho posun v postoji k eurofondom?
Vtedy odpovedal ako ekonóm. Eurofondy stále krivia podnikateľské prostredie a ani poľnohospodárska politika EÚ nie je spravodlivá vo všetkých členských štátoch. Ale vnímame ich, že sú tu, a že sú aj prínosom.

Richard Sulík vtedy tvrdil aj to, že eurofondy priniesli na Slovensko korupciu. S tým súhlasíte?
Nie, korupcia nie je problém ani eurofondov a ani Bruselu a bruselských úradníkov. Je to problém ľudí: slovenských politikov, inštitúcií, ale aj obyvateľov. Korupcia je iba tam, kde sú peniaze a preto je enormná práve v eurofondoch, ktoré na Slovensko prúdia vo veľkých objemoch.

Keď minulý rok Európsky parlament schvaľoval svoju pozíciu k budúcemu sedemročnému rozpočtu, odmietol Komisiou navrhované 10-percentné krátenie rozpočtu kohéznej politiky. Keď sme sa pýtali na názor vtedajších europoslancov, väčšina z nich s týmto postojom súhlasila. Až na Richarda Sulíka, ktorý povedal, že eurofondy znesú aj vyššie úspory. Ako by mala vyzerať politika budúcej vlády v tejto otázke?
Musí byť nastavená tak, aby sme dosiahli čo najviac pre Slovensko a jeho občanov. Každý štát chce logicky pre seba získať čo najviac peňazí. Ale nemyslím si, že by to mala byť hlavná otázka. Sme v situácii, kedy by sme sa mali hlavne pýtať, ako využiť eurofondy čo najefektívnejšie. To je dôležitejšie ako množstvo, ktoré už dnes máme problém vyčerpať. Napríklad na konci tohto programového obdobia čerpanie nie je ani tretinové. A to k nám pomaly prichádzajú nové eurofondy.

Dnešná vláda spolu s ostatnými krajinami takzvaných Priateľov kohézie požaduje, aby bol rozpočet kohéznej politiky minimálne na súčasnej úrovni. Aj budúca vláda bude musieť k tejto otázke zaujať nejaký postoj. Ako by sa teda zachovala SaS, ak by bola súčasťou exekutívy?
Nemáme dôvod hovoriť, že nebudeme bojovať za viac peňazí pre Slovensko. Keď zoberieme do úvahy brexit a všetky škandály a problémy s eurofondami, tak si myslím, že Slovensko obstálo dobre (eurofondy pre Slovensko klesnú z 15,3 miliardy eur na necelých 12 miliárd eur v stálych cenách, teda o 22 percent, – pozn.red.).

Medzi hlavné priority súčasnej vlády v rokovaniach o budúcom rozpočte EÚ patrí zachovanie pravidla N+3 (eurofondy pridelené na určitý rok musí operačný program podľa tohto pravidla  vyčerpať do troch rokov) namiesto navrhovaného prechodu na N+2. S tým súhlasíte?
Je skutočne lepšie mať tri roky. Na Slovensku ale podľa mňa budeme mať problémy s čerpaním, aj keď bude pravidlo N+5. Som za to, aby EÚ bola na členské štáty prísna. V niektorých programoch sme schopní dodržať pravidlo n+2 a vyčerpať peniaze aj za dva roky. Z nich by sme si mali brať príklad.

Druhou prioritou je zachovanie súčasnej miery spolufinancovania eurofondových projektov zo strany EÚ (dnes Únia financuje projekty až do výšky 85 percent. Po novom by to malo byť 75 percent, v prípade rozvinutejších regiónov by sa príspevok EÚ mal znížiť na 40 percent.).
Je vždy lepšie, keď je spolufinancovanie zo strany Únie čo najvyššie.  Ale aj to navrhované zníženie má svoju logiku, pretože, keď musíte na projekt prispievať viac zo svojho, staviate sa k nemu úplne inak.
My sme si priveľmi zvykli na to, že všetko prefinancujeme z európskych peňazí. To je veľmi zlé vnímanie eurofondov. Nemôžeme ich brať ako náhradu verejných zdrojov. Sú to len doplnkové zdroje, ktoré majú pomáhať rozvoju. Preto aj intenzita pomoci z EÚ môže byť nižšia. Samozrejme by sme ale bojovali za zachovanie súčasnej miery spolufinancovania.

Nárokovateľnosťou proti korupcii

V programe máte uvedené, že sa budete snažiť o čo najväčšiu transparentnosť v eurofondoch, ale takým spôsobom, aby to nemalo výrazne negatívny vplyv na efektívnosť a plynulosť čerpania. Ako to chcete dosiahnuť? 
Je to pravidlo, na ktoré treba dbať pri zavádzaní nových transparentných prvkov. Tie totiž predlžujú proces. Pri jednom projekte žiadateľ čelí aj piatim zbytočným kontrolám. Je to aj dôsledok Plavčanovej kauzy (eurofondová výzva na vedu a výskum, – pozn. red.). Na Slovensku chceme byť maximálne transparentní, zavádzame množstvo nových inštitúcií a procesov, čo nie je dobré. Treba byť transparentný, ale musíme dbať na to, aby sme neovplyvnili plynulosť implementácie.
My v SaS chceme, aby všetko bolo verejné: kto a koľko dostal, kto dodáva služby atď.  My by sme to chceli zverejňovať aj na úrovni krajov – koľko a na čo obce dostali z eurofondov, kto je dodávateľ.

To sa už dnes dá dohľadať na portáli ITMS.  
Nie všetko, hlavne nie je to verejné. Ukážte mi jeden portál, kde si bežný človek môže pozrieť, koľko eurofondov dostala obec z každého programu, aké aktivity realizuje, kto je dodávateľ. O konkrétnych projektoch neexistuje jediný portál. Tieto informácie musia byť dostupné pre každého, aby sa odstránili pochybnosti. Potrebujeme oveľa väčšiu mieru verejnej kontroly v eurofondoch.

Takýto portál by ste vy zaviedli?
Určite, to by možno vedel spravovať jeden človek. Sťahoval by údaje z ITMS, alebo od žiadateľa.

To znie dosť ambiciózne pri tisíckach eurofondových projektov, obzvlášť po skúsenostiach so zriaďovaním podobných portálov na Slovensku. 
Tak to budú dvaja informatici, ktorým Únia zaplatí pekný plat. Pri 15 miliardách to nemôže byť žiadny problém. Pre mňa je nepochopiteľné, aké veci sa v tejto krajine považujú za problém. Naozaj máme tisíce projektov, ale implementujú sa niekoľko rokov. Je to len vec chcenia a ľudského faktora, ktorý v eurofondoch často zlyháva. Radšej investujem do platov niekoľkých informatikov, ktorých práca môže ušetriť štátu stovky miliónov.

Z tohto pohľadu ma prekvapuje, že v programe kritizujete zverejňovanie mien hodnotiteľov, čo bol napríklad aj problém v kauze eurofondov na vedu a výskum, ktorú ste spomínali.
Áno, som proti tomu. Mnohokrát sa totiž stávalo, že bolo ťažké nájsť vôbec nejakých hodnotiteľov. Keď potom niekoho nájdete, bojí sa o svoj život, bojí sa vydierania. Keď niekto vie, že tento hodnotiteľ hodnotí môj projekt, príde za ním a chce ho podplatiť, alebo sa mu bude vyhrážať. Ja chcem chrániť ľudí, ktorí to hodnotia. Nemôže celé Slovensko vedieť, že „Jožko Mrkvička“ hodnotí projekt vedeckovýskumnej inštitúcie alebo podnikateľa. Mená hodnotiteľov ale vôbec nebude potrebné zverejňovať, ak budú eurofondy založené na nárokovateľnosti, ktorú SaS navrhuje.

Môžete ten princíp rozviesť?
Nárokovateľnosť znamená, že ak splníte podmienky v rámci danej výzvy, automaticky dostanete peniaze na projekt. Hovorím o verejnom sektore: obce, mestá, vyššie územné celky (VÚC), štátne inštitúcie.
Dám príklad. Starosta bude chcieť opraviť materskú školu. Na základe výzvy bude musieť preukázať, že má vlastníctvo, dostatok detí, spolufinancovanie a že mu to schválilo zastupiteľstvo a podobne. Ak všetky tieto podmienky splní, dostane na to peniaze. Nemusí čakať na schvaľovací proces. Prečo by mal primátor Galanty súťažiť s primátorkou Sniny, kto napíše lepší projekt?

A čo keď bude obcí, ktoré chcú peniaze na škôlky, viac, ako je na to vyčlenených peňazí?
Nárokovateľnosť predpokladá, že sa operačné programy na začiatku obdobia nastavia podľa dopytu. Už dopredu bude jasné, aké projekty budú mať nárok na podporu.
My dnes vyhlásime výzvu na škôlky a čakáme, čo sa bude diať. Potom sa stáva, že niekde je málo peňazí a veľa projektov a niekde je to opačne.
Nárokovateľnosť teda znamená, že sa vypracuje kvalitná analýza a stratégia toho, čo krajina potrebuje. Päťmiliónové Slovensko dnes musí vedieť, koľko škôlok, cyklotrás alebo skládok potrebuje.

O tom, ako sa využijú peniaze z fondov EÚ ale spolurozhoduje Európska komisia. Môže sa stať, že na niektoré oblasti povolí vyčleniť menej peňazí, ako bude reálny záujem v samosprávach.
Môže sa to stať, ale nepredpokladám veľké výkyvy.
Je možné, že sa rozhodneme odkanalizovať 200 obcí za 200 miliónov, no nakoniec ich niekoľko vypadne, alebo naopak pribudne. To dnes ale neviete predpokladať a dá sa to riešiť ad hoc. Ale je rozdiel nevyčerpať 10, alebo 150 miliónov, ako je to teraz v prípade vedy a výskumu.
Musíme sa zmieriť s tým, že eurofondy nemajú byť na všetko. Ak nám to Únia povolí, budeme rekonštruovať cesty I. a II. triedy s tým, že nám nezostane na cyklotrasy. Kde je napísané, že ich musíme budovať z eurofondov?

Nárokovateľnosťou sa ale zákonite odstráni súťaž, na základe ktorej dostávajú peniaze len projekty s najvyššou pridanou hodnotou.
To vo verejnom sektore neplatí. Aký je rozdiel medzi rekonštrukciou škôlky v Snine a v Galante? Kde je vyššia pridaná hodnota? Verejné statky sú rovnaké v každom okrese, tam by sa nemalo súťažiť.

Hovoríte, že týmto systémom sa celý proces aj zjednoduší.
V Plavčanovej výzve sa na vyhodnotenie čakalo vyše roka. Tu úradník skontroluje, či starosta všetko spĺňa a ak áno, automaticky dostane peniaze na projekt. Bude mať istotu a nebude musieť čakať.

Keď sa hovorí o zjednodušovaní – obzvlášť pri eurofondoch –  automaticky vyvstáva otázka, či sa tým neoslabí obranyschopnosť systému pred podvodmi. Konzultovali ste ten nápad napríklad s mimovládkami, ktoré sa venujú zvyšovaniu transparentnosti?
Nie, zatiaľ som to s nimi nekonzultoval. Najprv potrebujeme mandát. Ten nám ľudia dajú alebo nedajú vo voľbách. Až potom môže dôjsť k širokej odbornej diskusii. Zjednodušením sa systém viac sprehľadní, a tým sa zamedzí podvodom.

Eurofondy pod jednou strechou

V programe navrhujete vytvorenie jednej národnej inštitúcie pre eurofondy. Čo všetko bude mať tá inštitúcia na starosti?
Nepôjde o žiadnu novú inštitúciu s novými úradníkmi. Keď chce dnes starosta rekonštruovať školu, musí ísť na ministerstvo pôdohospodárstva. Keď chce revitalizovať skládku, tak ide na ministerstvo životné prostredia. Všetky tieto ministerstvá majú nejednotné požiadavky, rôzne formuláre, procesy a prístupy.
Jednou inštitúciou to chceme zjednodušiť. Štát má dnes veľa špičkových euroúradníkov, ktorí to dokážu. Budú spolupracovať s niekým na nižšej úrovni – napríklad na VÚC. Dnes tam už sú poradenské centrá, ktoré treba rozšíriť a profesionalizovať.
Každý na Slovensku bude vedieť, že táto národná agentúra má pod jednou strechou všetky eurofondy, vyňali by sme z nej len dopravu a agrodotácie.

Keď sme sa na váš návrh pýtali Úradu podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu (ÚPVII), odpoveď bola, že v ňom nevidia pridanú hodnotu. 
Tou pridanou hodnotou je zodpovednosť. Kto je dnes zodpovedný za eurofondy? Podpredseda vlády (Richard Raši, SMER-SD, – pozn. red.)? On tvrdí, že je hlavný koordinátor, ale nezodpovedá za ministerstvo životného prostredia alebo za Matečnú (ministerka pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, SNS, – pozn. red.). Nie je možné sa takto vyhovárať.  Za čerpanie všetkých eurofondov musí niesť zodpovednosť jedna inštitúcia. Zjednotené pravidlá a procesy, zlepšenie kontroly, zrýchlenie čerpania a konkrétna zodpovednosť. To je podľa nášho názoru veľká pridaná hodnota.

Čiže táto inštitúcia preberie funkcie dnešných riadiacich orgánov?
Našou snahou je dať všetky záležitosti, ktoré sa týkajú obcí a miest, do jedného operačného programu. Vtedy stačí jedna inštitúcia. Ale dnes nevieme, aká bude politická situácia. Možno Ministerstvo životného prostredia ostane riadiacim orgánom a vtedy bude táto agentúra sprostredkovateľským orgánom. Dnes máme množstvo sprostredkovateľských orgánov, takto by bol iba jeden. Chceme skrátka jednu národnú agentúru, ktorá bude plniť funkciu riadiaceho orgánu a bude riadiť eurofondy.

Čiže zrušíte CKO a jeho agendu preberie táto inštitúcia?
Chcete vedieť veľmi konkrétne veci, na ktoré zatiaľ nemám úplne presnú odpoveď. Možností je veľa – aj to, že sa CKO premení na národnú agentúru pre eurofondy.

Eurofondy dnes riadi okolo 3 500 úradníkov. Menil by sa ten počet po vzniku jednej inštitúcie? 
Áno, znížil by sa. Máme veľa kvalitných a poctivých úradníkov, ale je aj veľa nekvalitných a zbytočných. Na ministerstvách je obrovská prezamestnanosť.

ÚPVII v reakcii na váš návrh tvrdí, že proces implementácie by bol z časového, ako aj finančného hľadiska pomerne náročným úkonom. Máte vypočítané koľko by to stálo a či by sa to stihlo do začiatku nového programového obdobia?
To je nepochopenie nášho návrhu. Nechceme vytvoriť novú inštitúciu na zelenej lúke. Existuje dosť inštitúcií s vlastnými budovami, úradníkmi a skúsenosťami, ktoré sa na národnú agentúru dajú pretransformovať. Napríklad Slovenská inovačná a energetická agentúra, dnes za niečo zodpovedá a my povieme, že teraz bude zodpovedná aj za toto. Je to hotová inštitúcia, kam len premiestnite ľudí. Je to otázka niekoľkých mesiacov – na začiatku obdobia už inštitúcia bude pripravená vyhlasovať výzvy. Nebudeme potrebovať ani viac peňazí, bude to financované z eurofondov z technickej pomoci. Je to opäť len otázka chcenia.

A je politická vôľa u vašich potenciálnych koaličných partnerov? Hľadali ste medzi nimi podporu pre tieto návrhy?
Nie, my zatiaľ len ponúkame naše riešenia a nevieme, akých budeme mať koaličných partnerov.

Niektoré strany ste z povolebnej spolupráce jasne vylúčili, tých možností teda veľa nie je.
Úprimne poviem, že ani neviem, s kým by som v ostatných stranách mohol o týchto témach rokovať.

Starostovia nemôžu eurofondy prideľovať sami sebe

ÚPVII nedávno podpísal memorandum o spolupráci so Združením samosprávnych krajov, Úniou miest Slovenska a Združením miest a obcí Slovenska. V rámci neho dostali prísľub, že v novom programovom období budú môcť rozhodovať o využívaní eurofondov určených na regionálny rozvoj. Ako to hodnotíte?
Ja som takýchto žiadostí o rozhodovanie o eurofondoch zažil už veľmi veľa. Každý by chcel rozhodovať o tom, do ktorej dediny pôjdu peniaze. A tu vznikajú neželané javy, ako napríklad korupcia. Princíp nárokovateľnosti všetko toto odbúra.

Eurofondy sú primárne určené na podporu regiónov. Čiže v prípade samospráv to dáva zmysel.
Vyššie územné celky ale nie sú nadradené obciam. Zákon o obecnom zriadení jasne hovorí, že vucka má rovnaké kompetencie ako obec. Župan a starosta sú na jednej úrovni.

Práve preto o eurofondoch majú rozhodovať regionálne partnerstvá, kde budú mať zastúpenie tak kraje, ako aj obce a mestá.
Už v tomto období mali existovať takzvané Regionálne integrované územné stratégie (RIÚS). Ako to dopadlo? Bola to fraška. Trochu sa čudujem, že do toho župani išli, pretože si myslím, že je to len predvolebná kampaň SMER-u.
Áno, samosprávy si majú samy určovať stratégie, to nahráva princípu nárokovateľnosti. Ale nemôžu rozhodovať, na aké projekty pôjdu peniaze. Musíme rozlišovať. Regionálne partnerstvá majú určiť, aké aktivity sa budú v danom kraji podporovať. Ale nie rozhodovať o konkrétnom projekte. Som zásadne proti tomu. Starosta nemôže prideliť eurofondy sám sebe, to je proti implementačným pravidlám.

Ale z toho, ako to bolo predstavené, nevyplýva, že o eurofondoch bude rozhodovať starosta, ale práve regionálne partnerstvá.
Dobre, potom sa ale budú hádať, ktorý starosta dostane peniaze na cyklotrasy.
Tento problém by vyriešila práve nárokovateľnosť. Som za to, aby partnerstvá pripravili kvalitnú stratégiu, kde si zadefinujú, čo najviac potrebujú a čo to prinesie regiónu a štát to bude podporovať.

Čiže by to zase rozhodoval niekto iný. Podstatou toho memoranda ale je, že práve regióny budú sami rozhodovať, ako využijú peniaze podľa svojich potrieb.
Ja to nespochybňujem, som za to. Ale nemôžu rozhodovať, koľko peňazí kam pôjde. Korupcia sa len presunie z ministerstva smerom nadol. To eurofondom nepomôže. Rozhodovať musí riadiaci orgán.

Hovorili ste o tom napríklad s Jurajom Drobom (SaS), ktorý ako predseda bratislavského samosprávneho kraja je súčasťou tejto iniciatívy?
Nehovoril som s ním o tom. To, čo hovorím, podľa mňa neprotirečí ich snahe. Len zatiaľ neviem, ako si to presne predstavujú. Ich úlohou v implementačnom procese je pripraviť kvalitné stratégie a projekty.  Úlohou štátu je zodpovedať za úspešnú implementáciu.

Štyri investičné priority

Čo by mala byť hlavná investičná priorita eurofondov v novom programovom období?
Životné prostredie.

Myslel som, že poviete infraštruktúru.
Áno, aj to. Stále sme za to, aby eurofondy, šli na diaľnice a cesty. Ale tých 13 miliárd na sedem rokov neminiete iba na cesty a diaľnice, lebo na to nie je absorpčná schopnosť. Obce a mestá dnes majú väčšie potreby práve v životnom prostredí.

Kde konkrétne? 
Najviac zanedbané je odpadové hospodárstvo: recyklácia a triedenie odpadu. Musíme ľudí naučiť separovať a musíme zároveň zhodnocovať odpad. Ten je dnes všade. A ďalej revitalizácia existujúcich skládok. Neďaleko obce, kde bývam, rastú „nové Vysoké Tatry“, lebo tam chodia smetiarske autá z celého okresu.

V programe píšete, že budete uplatňovať tematickú koncentráciu na obmedzený počet priorít. Európska komisia navrhuje, aby 75 percent alokácie z najväčšieho fondu – Európskeho fondu pre regionálny rozvoj (ERDF) – smerovalo na životné prostredie a oblasť vedy, výskumu a digitalizáciu. Voči tomu má súčasná vláda výhrady. S tým teda súhlasíte?
Ja pod tematickou koncentráciou chápem, že eurofondy nebudeme rozdeľovať regionálne, ale tematicky. Súhlasím s tým, že nemáme absorpčnú schopnosť na to, aby sme 45 percent z ERDF minuli na vedu a výskum. Mali by sme preto mať právomoc rozhodovať, ako eurofondy využijeme. Ja preto vytýkam EÚ, že neberie do úvahy národné špecifiká.

V programe avizujete aj výrazné zníženie operačných programov. Koľko by ich malo byť v ideálnom prípade?
Ja mám v hlave štyri programy. Jeden silný regionálny operačný program. Tam môže spadať celá lokálna infraštruktúra – školská, kultúrna, sociálna, aj environmentálna. A bude tam alokovaných dostatok peňazí. A potom výskum a inovácie, čo je veľmi špecifická oblasť, ďalej sú to sociálne vylúčené spoločenstvá a zamestnanosť, čiže operačný program financovaný z Európskeho sociálneho fondu a samozrejme dopravná infraštruktúra.